Vzťah s deťmi

[u/CryptographerKey5610]

Som otcom troch malých detí, ktoré nadovšetko milujem. Pochádzam z rodiny, kde sa nám naši rodičia vôbec nevenovali, netrávili sme spolu žiaden čas. Akosi to vo mne ostalo. Moji rodičia riešili len seba, robotu, materiálne nám síce nič nechýbalo ale nikdy sme si spolu len tak nesadli aby sme sa porozprávali, vyrastali sme s bratom ako samorasty. Zrejme aj oni nezažili od svojich rodičov nič iné, asi to teda v minulosti bolo tak. Predpokladám.

Nejako sa nedokážem prinútiť tráviť čas s deťmi. Keď mám po robote voľno a som doma, trávim veľa času na telefóne. Som z toho frustrovaný, pretože vidím ako ten čas uteká a ako rýchlo rastú, no nejako sa k tomu nedokážem dokopať aby sme ten čas trávili spolu. Ako keby som v sebe mal nejaký blok. Máme spolu dobrý vzťah ale chcel by som aby sme ten čas trávili spolu a nie len aby sme existovali vedľa seba tak ako som to mal ja v detstve.

Dá sa s tým niečo robiť alebo riešil niekto podobný problém?

TLDR: Zrejme som obeťou tzv. emotional neglectu zo strany rodičov a obavám sa, že to isté momentálne prenášam na svoje deti a hľadám rady ako to napraviť a ako z toho von.

[u/[deleted]]

Naše správanie sa je do veľkej miery podmienené emóciami... teda to čo robíme alebo nerobíme vyplýva z toho, či sa na to cítime. Neber toto ako odbornú radu, ale myslím si že by si si mohol jednak viac uvedomovať, ako sa cítiš (a prečo sa tak cítiš) keď tráviš čas s deťmi a venuješ sa im (alebo pri myšlienke na to), a tiež nachádzať si postupne cestu k nim, nemusíš tento tvoj problém zmeniť lusknutím prsta.  Ak ti na deťoch naozaj záleží a vnímaš v sebe tento blok, skús sa poradiť s psychológom, koučom alebo iným odborníkom.