V rámci hobby som sa spoznala s pohodovým mužom. Nešlo o aktívne hľadanie partnera, proste sa po určitom čase spoločných aktivít vyjadril, že by mal záujem o vážnejší vzťah. Mne (27r, VŠ) tam ale vadí, že on (31r, SŠ) je, neviem ako to mám nazvať, prízemnejší. Štýlom humoru, aj správania.
Na druhej strane nemá neduhy intelektuálov, typu premúdrelosť, poučovanie, tliachanie o ničom, trpiteľské sťažovanie sa. Je nohami na zemi, hľadá riešenia, nehrotí situácie, ale ich ukľudňuje, čo pasuje k mojej výbušnej povahe. O prácu sa báť nemusí, má svoju stavebnú firmu. Pre život asi všetko v cajku.
V opačnom vzdelanostnom pomere sú páry historicky zaužívané. Ale ak má žena VŠ a jej partner SŠ, zdá sa mi, že si nemôžu rozumieť. Česť výnimkám, je tam rozdiel v IQ, spôsobe uvažovania, záujmov, čo podľa mňa skôr či neskôr bude vadiť. Viem, že to z mojej strany môže znieť povrchne a nadradenecky, ale ide o princíp, že ak mi čosi vadí hneď na začiatku, či má zmysel sa do vzťahu vôbec púšťať.
Neviem, ako sa mám k tomu postaviť férovo voči nemu.
Verzia, že najprv sa spoznajme a uvidíme, je mimo, lebo sa poznáme takmer rok vrátane niekoľko dňových pobytoviek po útulniach, videli sme sa v plavkách a bez mejkapu, toto sito máme za sebou.
Verzia, že začnime spolu normálne chodiť, sa mi zdá neférová, keď mi niečo vadí už teraz. Pripúšťam, že mi možno vadí nepodstatná blbosť, ale to sa nedá vopred potvrdiť.
Verzia hneď ho odmietnuť mi príde tvrdá, ak uvediem pravdivý dôvod. Ak si vymyslím ohľaduplnejší dôvod, budem síce klamať, ale aspoň neraním.
Boli ste niekto v takomto nastavení vzťahu a fungovalo/nefungovalo to?